First time here? Questions? Talk to members and volunteers right now! The Hospitality Club
...bringing people together!
Estonian  English  German  Spanish  French
Finnish  Italian  Lithuanian  Dutch  Polish
Brazilian  Portugese  Russian  Turkish  Ukrainian 
Sign up!

Travelogues

Help File
Have you written a story about a trip to this country? Just paste your text in here and share your experience with other members: Title of the article: ____V ZEMI ĽADU____ Slovo ISLAND skutočne znamená zem ľadu, a to v islandčine, starom germánskom jazyku, ktorého podoba sa od stredoveku zmenila iba málo. Dodnes tu na odľahlom ostrove blízko severného polárného kruhu žije starý sebavedomý národ, ktorý síce číta len niečo cez štvrt milióna ľudí, ale zato sa honosí krásnym jazykom, veľkou literatúrou a jedinečnosťou prírody svojej krajiny. Okrem ľadu ešte aj oheň a voda: Ako takmer každý cestovateľ, ktorý sa plaví k bájnemu Islandu, aj my sme vedeli, že okrem ľadu je to aj zem ohňa. Nachádza sa tu okolo tridsať činných sopiek, ale najmä všadeprítomné horúce pramene. Nieje nič príjemnejšie, ako sa po dlhej plavbe okúpať v parnej kúpeli, ktorá vám dá zabudnúť na to, že práve mrholí a je 10°C. Prehrievali sme si zmrznuté kosti a dúfali, že teraz v júli sa predsa počasie musí umúdriť. Ako sme hneď zistili, vo väčšine týchto prameňov sa ani okúpať nedá. Niektoré sú priveľa horúce, iné zasa obsahujú rôzne chemikálie, najmä soli, ale aj trebárs kyselinu sírovú. Juhozápadný Island je jedna takáto veľká geotermálna oblasť, čo jednoducho znamená, že ten spomenutý oheň, čo je v zemi, to vriace sopečné magma neveľmi hlboko pod nami zohrieva podzemnú vodu, ktorá sa potom rôznymi trhlinami dostáva na svetlo. Tu na juhozápade sa nachádza nielen najznámejšia islandská sopka Hekla, ktorá čas od času ľuďom pripomenie, kto je tu na ostrove pánom, ale aj svetoznámy gejzír Geysir. Áno, kedysi dali Islanďania svetu slovo pre tento prírodný div. Chceli sme tohto praotca všetkých gejzírov vidieť na vlastné oči, no našli sme ho unaveného a takmer spiaceho. Iba trocha bublal, ale vraj už nestrieka. Zato má hneď vedľa mladšieho brata, ktorý predvádza svoje číslo každých niekoľko minút. Menuje sa Strokkur. Islandské rieky majú neuveriteľné množstvo vody. Naviac sú údolia mladé a tak toky často menia svoj smer, vytvárajú nové korytá a ramená, nanášajú tony riečneho štrku a balvanov, a keď treba prekonať dajakú prekážku, vrhnú sa ozlomkrky dolu aj mnoho desiatok metrov hlboko do priepasti. Naša cesta mierila za jedným z najkrajších islandských vodopádov, za Gullfossom (Zlatým vodopádom). Žltá voda sa v širokom koryte valí najprv cez obrovské balvane a potom zrazu mizne kolmo dolu v hĺbkach. Vodná triešť stúpa vysoko nad tiesňavu a my máme šťastie: vysvitá slnko a zazrieme prekrásnu duhu. Ako sme radi, že vodopád nepodľahol myšlienke na vybudovanie vodnej elektrárne a využití jeho sily na poháňanie turbín. Nevieme, či aj v tomto prípade zohral svoju úlohu povestný respekt Islanďanov pred neuveriteľnou mocou prírody. Respekt, v ktorom je aj trocha poverčivosti a neistoty, aké že to tajomné sily majú na svedomí také neuveriteľné javy. Najstarší parlament: V tejto od dávnych čias obývanej oblasti pod Heklou a pod gejzírmi sa nachádza miesto, kde sa už od roku 930 každoročne schádzali zástupcovia rodín z celého Islandu, aby rokovali o zákonoch a vynášali rozsudky nad prípadnými hriešnikmi. Zhromaždili sa pod mohutnou hradbou čiernych skál na takzvaných Snemových pláňach a niekoľko dní rokovali. Pravdaže vtedy zákony neboli také dôkladné, ako dnes, no predsa len nejakú váhu mali. V stredovekom Islande nebolo šľachty, čiže všetci občania boli slobodní. Dodržiavanie zákonov bolo vecou každého jednotlivca a nedalo sa nijako vynútiť, pretože krajina bola rozľahlá a nebolo žiadnej polície. Neďaleko od týchto posvätných miest je aj prvé islandské biskupstvo, ktoré hralo dôležitú úlohu najmä od 15.storočia, kedy Island pripadol Dánsku. Ľadové dobrodružstvo: Máme namierené po južnom pobreží smerom na východ, keď sa pri večeri pred stanom dozvieme, že ďalej sa vraj zajtra nedá ísť, lebo jediná cesta je zatarasená ľadom. Došlo k výbuchu sopky pod ľadovcom a to je vždy pohroma. Po skôr symbolickej noci, kedy sa ani nezotmie a je všetko vidno, ráno skúšame, či už je cesta voľná. Máme šťastie, prejsť sa dá, ale o veľa väčšie šťastie mali miestni obyvatelia. Obrovské masy ľadu, kameňov a vody sa prehnali dolinou až k moru a nechali za sebou spúšť. Ešte, že v okolí nebol žiadny dom a cestu pre istotu vopred zatvorili. Prechádzame popri obrovských blokoch ľadu, ako by si obor chcel nasypať kocky ľadu do pohára. Blížime sa k najväčšiemu európskemu ľadovcu, ktorý sa volá Vatnajökull a tvorí ľadovú čiapku celého ostrova. Priam neskutočným zážitkom je prechod cez desiatky ramien ľadovcovej rieky v plochej nížine pod zrázmi hôr. Každá z tých malých riek si razí vlastnú cestu dolinou a hučí pod dreveným mostom, ktorý je ozajstnou technickou zvláštnosťou, lebo vedie niekoľko kilometrov cez nestabilný štrk a piesok. Tu na juhu Islandu býva chladno, lebo sem od mora vždy prichádzajú silné dažde. Tie nás sprevádzajú aj pri túre okolo jazera, v ktorom sa celý ten veľký ľadovec topí a odlamuje sa doň. Kry potom plávajú po hladine jazera a pomaly sa topia, takže vyzerajú tu ako ľudia, tu ako zvieratá, alebo dajaké čudné stavby. Na ceste na sever: Na Islande majú jedinú hlavnú cestu, ktorá vedie okolo celého ostrova. Spojuje dedinky a mestečka, ale zväčša vedie otvorenou holou krajinou bez lesov, pomedzi zaoblenými skalami či pozdĺž lúk, kde sa cez leto suší seno pre dobytok na zimu. Mali sme pocit, že nám tu niečo chýba. Ozaj, sú to lesy. Takmer nikde ich niet, obyvatelia ich v minulosti vyrúbali a drevo spotrebovali na stavby. V skanzene v Glaumbaeri vidíme, ako sa tu na vidieku ešte do druhej svetovej vojny žilo. Domy sa stavali z šúplat, utesňovali machom a tráva bola aj na strechách. Vo vnútri bola iba hlinená podlaha, kúrilo sa ovčím trusom a všetci bývali v jednej izbe, lebo teplo bolo drahocenné. Prechádzali sme celým takýmto statkom a predstavovali si, aké dlhé a studené tu asi museli byť noci a ako netrpezlivo vždy ľudia očakávali príchod jari. Ale Islanďania si vedeli nájsť zábavu. Vymýšľali, opisovali a čítali si dlhé príbehy, ktoré sa nazývajú ságy a dodnes sú klenotmi európskej literatúry. Dnes už sa ságy nepíšu a v zelených chalúpkach sa nebýva. Vidiečania si stavia pekné drevené domy a radi ich natierajú pestrými farbami. Veľa ľudí v posledných rokoch odchádza do mesta za pracou. A keďže ozajstné mesto je na Islandu iba jedno – Reykjavík, dnes takmer polovina Islanďanov žije v hlavnom meste. Útesy na „konci“ Európy: Na našej púti až na kraj sveta sme sa dostali až do najdivokejšej a najopustenejšej časti ostrova, do severozápadných fjordov. Tunajšie oblé žulové hory sú najstaršie na celom ostrove a vybiehajú jedna vedľa druhej do mora a vyzerajú ako oddychujúce dinosaury. Narazili sme na starú rybársku osadu, kde to voňalo rybami. Dostali sme dlhé sušené tresky, lenže čo teraz? Boli také tuhé, že by ich požula iba krava. Starká sa na nás iba usmiala, podala nám veľké ťažké kladivo a ukázala na plochý kameň vonku u cesty. Pochopili sme, že tu rybu najprv treba roztĺcť, aby sa dala zjesť. Veľmi sme sa smiali, lebo každý prišiel a ako by to bola samozrejmosť, zobral si kladivo a išiel von. Veď iný kraj, iný mrav, vraveli sme si. Od tejto osady nám zostával iba kúsok na samý kraj Európy. Keď sme tam dorazili, slnko sa skláňalo niekde nad Grónskom, ktoré už odtiaľ nieje ďaleko. Stojíme na vysokých útesoch nad morom a zrazu vidíme, že pod nami štebocú tisícky malých farebných papagájov. Čo to, veď to nemôžu byť papagáje. Tiež tučniakom sa podobajú, ale veď vedia lietať. A ako dobre! V živote sme nevideli takých roztomilých a krotkých vtákov. Sedeli všade na skalách alebo lietali do mora loviť ryby a zasa sa vracali späť s potravou pre svoje mláďatá. Dozvedeli sme sa, že vtáčik sa volá mníšik bielobradatý a na Islande je mnoho takých miest, kde hniezdia celé tisícky týchto i iných vtákov, najmä rackov, hlaholiek a ďalších. Na útese stál starý maják, na ktorom strážil starý dedo z dediny a čosi natieral. „To je krik, čo?“ hovorí. „A keby ste slyšali veľryby, ako na seba volajú.“ „Tu sú veľryby?“ pýtame sa. „Pravda že sú, musíte ale za nimi na more.“ Áno, vedeli sme, že musíme na more. Ale treba nám plávať domov, loďou do Dánska a ďalej, už bol čas. No nič, veď tu nie sme posledný raz. Na budúce sa pozrieme na islandské more. Veď rybolov je tu hlavným zdrojom obživy ľudí, každé malé dieťa vie, ako vyzerá a chutí ryba. A veľryby hádam už Islanďania nelovia. Tak to môžu rybárom veselo zatrúbiť na šťastný lov. ________________________Written by puffin for Skaut-časopis slovenského skautingu (www.skaut.sk). No editorial revision has been made.


Edited bypuffin on 04.02.2004

Change language: Deutsch - Eesti - English - Español - Français - Italiano - Lietuviškai - Nederlands - Polski - Português - Português (bra) - Русский - Suomi - Türkçe - Українська

Main Menu - Feedback - Search - Member FAQ - Help us! - Countries - Disclaimer

Copyright © 2000-2012 The Hospitality Club. All rights reserved.